Spoločenský život oddielu

HO to nebola len partia chlapcov čo lozili po horách, lziezali skaly, či vyrábali po domácky horolezecký materiál; skoby, kliny, rebríky, ale je to partia, ktorú spájalo niečo bližšie a ako plynuli roky spolipatričnosť medzi horolezcami, ale aj rodinami sa prehlbovala a zrazu sme boli jedna veľká rodina pospájaná akýmsi neviditeľným horolezeckým lanom, akousi pupočnou šnúrou. Radosti jednej rodiny sme zdielali všetci, starosti iných sa mnohokrát stali problémom ostatných. A tu nastáva rozmach spoločenského života oddielu. Začalo sa to hneď po založení oddielu, keď sa niekoľko rokov stalo tradíciou veľkonočné kúpanie našich žien a neskôr aj dcér. Začalo sa od dolného konca dediny a skončilo sa u Janka Lisého na Rakovici. Ako pribúdali roky, rozrastali sa rodiny aj domy, spoločensky sme to už "nezvládali", a tak sme už často do Lisých nedošli.

Intenzívne sme prežívali príchod nových detí do naších rodín. Každý prírastok sme statočne privítali a pokrstili. Zvláštnou kapitolou nášho oddielového života boli jubileá. Prvým medzníkom v tomto smere bolo pasovanie našich členov do staromládeneckého stavu. Zachovala sa nám pozvánka na tento akt z roku 1965.* A práve na tejto pasovčke sa udomácnil termín "Židáky" - židovské sviatky, ktorý pretrváva dodnes a ktorí každoročne organizujeme vždy v novembri ako rozlúčku s letnou sezónou spojenou s aktívnym lezením na skalách Mnícha, Mary, a potom večer pri kozube oprašujeme svoje spomienky a zážitky a spievame, niekedy až do rána. A práve spev a pesnička nás sprevádzajú na spoločenských a športových akciách - na horolezeckých zrazoch vo Vysokých Tatrách, na vysokohorských chatách, čo sa stalo charakteristickou črtou nášho oddielu. Často sme počuli vetu: "Prišli Bobrovčania, bude sa spievať". A práve bezprostrednosť, úprimnosť a kamarátstvo sa stalo základom nadviazania blízkych kontaktov s inými oddielmi. Predovšetkým to boli horolezci z Považskej Bystrice a menovite Ferko Závadský, ktorý nám okrem iného pomáhal aj materiálne. Susedský vzťah sme nadviazali s HO Jasná Lipt.Mikuláš cez Ivana Kováča a nášho rodáka Ing.Pardela. Metodicky nám hodne pomáhali chlapci z Ružomberka. Bol to hlavne, už nebohý ružomberčan Braňo Ulenfeld, ktorý najmä v počiatkoch chodil často do Bobrovca a nás usmerňoval. Nemožno nespomenúť aj Blažeja Kováča z Lipt.Hrádku, s ktorým spolupracujeme dodnes a ktorý sa zúčastnil niekoľkých našich expedícií, či zájazdov. Patrilo by sa spomenúť ešte veľa našich priateľov horolezcov, funkcionárov, ale žiaľ priestor nám to nedovoľuje a týmto sa im aj ospravedlňujeme.

Peknou tradíciou sa stali naše stretnutia pri okrúhlinách našich členov - jubileá pri 50-tke, 60-tke. Začína to najstarší Julo Rusina a ostatní ho naháňajú - Jano Lisý, Jozef Kubala, Rudo Meššo, Alino Kusý, Fabino Lisý , Peter Kubala, Jožo Komár, Lojzo Kovačič, Jozef Gregor a nádejný 60-nik Jano Gregor. Tí starší pred dvoma rokmi založili "senior klub" a stretávali sa raz mesačne /vždy v utorok o 1000 hod./ a hostiteľom bol majiteľ domu, ktorý pripravil niečo pod zub a po "vysadení liekov" aj do pohárika. Spomienky, zážitky, pesnička - to bol program. Za zmienku stojí aj spoločné sadenie májov nádejným adeptom na manželský zväzok. Táto tradícia však po niekoľkých rokoch zanikla.

Radi spomíname na rodinné zájazdy po Slovensku. Vysoké Tatry, Choč, Rozsutec, Poludnica, Slovenský raj boli najčastejším cieľom celého oddielu a tu sme už našim deťom vštepovali vzťah k prírode a Slovensku. Po tuzemských zájazdoch sme sa osmelili aj do zahraničia. Prvé dva zájazdy do Juhoslávie a Bulharska, spojené s lezením, ale hlavne kúpaním sa v mori sme absolvovali s manželkami, no ešte bez detí. No ďalších päť zájazdov sme už brali aj deti a našim dovolenkovým miestom, okrem lezenia v pohorí Rila sa stal na dlhé roky kemp Delfín pri meste Achtopol v Bulharsku blízko tureckých hraníc. A práve tu, pod povestným "trafákom" vzkrsla myšlienka uskutočniť horolezecké expedície Maroko `81 a Ararat `85. Tento sen sa nám nakoniec podarilo zrealizovať. Tieto známe expedície sa potom stali podkladom pre mnohé besedy s premietaním diapozitívov nielen v Bobrovci, ale aj v rámci okresu, či Slovenska. Vďačným poslucháčom sme slovom a obrazom priblížili život, spoločenské zriadenie, zvyky a nábožentsvo krajín Západnej Európy, Ázie a Afriky, čo v období minulého režimu bolo vzácne a odvážne. Zvlášť našich poslucháčov zaujalo rozprávanie a obrázky z Afriky a Ázie, veď prechádzka po medine /tržnici/ v orientálnom Marakéši v Maroku, či zážitky z moslimsko-kurdského Dogubajazidu pod Araratom boli pre nás veľkým dobrodružstvom sprevádzané napätím a obavami. A práve na Marakéš sa viaže táto príhoda.

Ďalšou preknou tradíciou sa stali koncoprázdninové výlety s varením guláša, na ktoré chodíme z celými rodinami. Konajú sa vždy v poslednú augustovú sobotu. Tieto akcie spájame aj s lezením v Uhlisku, Sedle, kde zaúčame do tajov horolezectva naše deti a pomaly aj vnúčatá. Pekné spomienky sa viažu aj na výlety s pečením živánskej v zemi v lopúchoch, či kolektívne oberanie tŕnok a výrobu 100 l trnkového vína. Tu treba spomenúť nezabudnuteľný výrok nemenovaného člena na margo tohto vína: "Celkom dobruo, normálne cítim ako sprostiem". Značka dobrej kvality.

S kalendárnym rokom sa už niekoľko rokov dozadu lúčime na skalách Uhliska, Malého a Veľkého sedla, na chte v Červenci a vposledných rokoch aj na kolibe Pod hoľou na Košariskách a tradičným výstupom na Baníkov, ktorý dáva chlapcom poriadne zabrať.

Zvláštnou kapitolou spoločenského života oddielu bolo organizovanie reprezentačných horolezeckých plesov. Bolo ich desať. Týmto predchádzala náležitá príprava, vyriadenie kultúrneho domu, nádherná výzdoba sály s horolezeckými motívmi, príprava dobrôt a špecialít. Ale najväčším ťahákom boli predsa len bobrovecké droby, ktorých sme varievali aj 400 m a ešte do polnoci bolo po nich. Tradičná polnočné kapustnica zadarmo, po nej nasledovali krásne slovenské pesničky, ktoré sme začínali my horolezci a potom sa pridala celá sála. Sú snahy oživiť tieto plesy - zatiaľ bezúspešne. Možno až v novom zrekonštruovanom KD.

Nemožno nespomenúť oslavy pri príležitosti jubíleí oddielu. Tieto sme organizovali po desaťročiach. Prvé desaťročie sme si pripomenuli na chate ČSD - Mier, kde bol vtedy chatárom Miro Púček. Medzi pozvanými hosťami sme, okrem predsedov všetkých oddielov a odborov TJ Bobrovec, privítali aj významné osobnosti z horolezeckého hnutia. Arno Puškáš, Ivan Gálfy, Fero Závadský, Ivan Kluvánek, Braňo Ulenfeld a ďalší nám prišli zablahoželať. A práve tu sme dohodli nomináciu Ruda Mešu ako člena horolezeckej expedície Slovenska na Hindukúš. 20 rokov oddielu sme oslávili na chate Priemstav, kde bol chatár Janko Lisý a tu z rúk predstaviteľov Slovenského horolezeckého zväzu viacerí naśi členovia obdržali bronzové, strieborné a zlaté odznaky JAMES. Súčasťou týchto osláv bola pekná výstava s horolezeckou tématikou v KD v Bobrovci. 30. výročie a slávnostné zasadnutie na TJ a veľmi pekná výstava horolezeckej techniky a materiálu mohli naši priaznivci zhliadnuť v klubovni Základnej školy.

Toto zaujímavé a bohaté spoločenské dianie oddielu v Bobrovci by nebolo úplné, keby sme nespomenuli funkcionárčenie nášho dlhoročného predsedu Janka Lisého vo vrcholných orgánoch horolezeckého hnutia. Najprv sa stal členom okresného horolezeckého zväzu, potom niekoľko rokov pôsobil v SHZ v Bratislave najprv ako člen pléna tohoto orgánu a neskôr sa stal členom revíznej a kontrólnej komisie SHZ, aby napokon v roku 1973 bol náhradníkom pléna Československého horolezeckého zväzu v Prahe, čím sa náš oddiel ešte viac dostal do povedomia širokej horolezeckej verejnosti.

Záver

Štyridsať rokov je za nami. Pred nami sú ďalšie desaťročia, pevne veríme, že úspešného bytia horolezeckého oddielu JAMES Bobrovec. Za 40 uplynulých rokov sme nezaznamenali ani jeden vážnejší úraz a aj v budúcich rokoch budú naši horolezci liezť bezpečne, isto, bez zranení a úrazov, čo je asi ten najkrajší vinš jubilantovi. Chceme sa ešte poďakovať všetkým našim priaznivcom , ktorí nám vždy držali palce a poďakovanie patrí všetkým známym aj neznámym sponzorom, ktorí v minulosti ako aj pri organizovaní tohoto výročia akýmkoľvek spôsobom nás finančne aj materiálne podporili.

A celkom v závere chceme sa poďakovať Janovi Gregorovi, ktorý celé desaťročia je "dušou" oddielu, ktorý akoby bol prameňom čistej vody tam niekde pod Baníkovom, z ktorého sa aj my ostatní často napijeme, a ktorý svojou nevyčerpateľnou energiou, zápalom a entuziazmom, stále dokáže "nakaziť" aj nás všetkých.